Dispozitívne ustanovenia zákona sú také ustanovenia, ktoré ponechávajú na autonómnej vôli subjektov, aby si právne vzťahy upravili podľa svojho vlastného uváženia. Pokiaľ subjekty právnych vzťahov túto možnosť nevyužijú a určitú právnu otázku si neupravia podľa svojej vôle, platí ustanovenie zákona. Dispozitívne normy tak majú len podporný charakter, teda sa od nich subjekty môžu platne, podľa vzájomnej dohody odchýliť.
Ako príklad dispozitívnej normy môžeme uviesť ustanovenie § 687 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v platnom znení:
„Ak nájomná zmluva neurčuje inak, drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou uhrádza nájomca. Pojem drobných opráv a nákladov spojených s bežnou údržbou bytu upravuje osobitný predpis.“
Skutočnosť, že sa jedná práve o dispozitívnu normu, odvodzujeme zo slovného spojenia „ak nájomná zmluva neurčuje inak“. Ďalšie slovné spojenia typické pre dispozitívne normy sú napríklad „pokiaľ nie je dohodnuté inak“ alebo „pokiaľ sa účastníci nedohodli inak“.
V danom prípade teda platí, že si zmluvné strany v nájomnej zmluve môžu dohodnúť akýkoľvek spôsob riešenia drobných opráv v byte (napríklad, že drobné opravy v byte uhrádza prenajímateľ alebo ich uhrádza nájomca s prenajímateľom na pol). Ak si však subjekty žiaden spôsob riešenia drobných opráv v byte nedohodnú, platí zákonné ustanovenie, tzn. že drobné úpravy uhrádza nájomca.
Dispozitívne normy sú typické predovšetkým pre právo súkromné, kde je subjektom zo strany štátu zámerne ponechaná väčšia voľnosť pri úprave ich právnych vzťahov. Opakom dispozitívnych noriem sú normy kogentné, ktoré imperatívne (donucujúco) upravujú právne vzťahy. Od kogentných noriem sa subjekty právnych vzťahov nemôžu na rozdiel od dispozitívnych noriem platne odchýliť. Bližšie informácie ku kogentným normám nájdete na tomto odkaze.
« Späť na Právnicky slovník